„Fuuuuck!“, ďalšie ráno vítam znechuteným zavrčaním spod
paplóna. „V pohode?“, ozve sa z vedľajšej postele rozospatý hlas. Čo
odpovedať? Úprimne, nie. Je 5:45 ráno a ja som bola donútená opustiť svoju
teplú posteľ kvôli živému prenosu kafilerickej mašinérie v šokujúcom tempe
5000 kusov za hodinu. Neberte ma zle, návšteva hydinárne je dôležitou súčasťou
veterinárneho štúdia. Treba si predsa omrknúť všetky možnosti do budúcnosti (či už ako úradný
veterinár na dozore, alebo tí ľudia, čo vyťahujú vnútornosti z trupov).
Každopádne, dalo sa to naplánovať aj inak, než na siedmu ráno.
Je 6.20 a my čakáme na električku v mrazivom zachmúrenom
ráne. Zima mi lezie pod nechty na nohách, cestá je dlhá a úsek zo zastávky
ku závodu ešte dlhší. Vchádzame do nenápadne tváriaceho sa objektu. Jediné, čo
prezrádza hydináreň, je zaparkované auto na prevoz zvierat a charakteristický
zápach. Áno ten, čo urobil po zriadení
družstiev počas teplých letných večerov z mnoha malebných dediniek dusivé
peklo. V šatni sa prezlečieme do slušivých bielych plášťov a bielych čiapiek
a začíname naše slepačie dobrodružstvo.
V baliarni sa pohybuje množstvo ľudí. A ešte viac
kurčiat. Zavesené na dopravníkoch v pravidelnom rytme poskakujú vpred.
Vyzerá to skoro groteskne, všetci zaujato pozerajú na mechanizmus, akým kovový
štuplík zhadzuje kurčatá dole do zberačov, aby mohli byť zabalené. Zo všadiaľ
sa ozýva hluk, z kurčiat kvapká voda a my preskakujeme popod
pohybujúci sa dopravník v nejakej šialenej napodobenine Dancing in the rain.
Potom ideme hlbšie do srdca prevádzky, do pitevne plnej zavesených vnútorností.
Kde tu sa vlečie črevo, kde tu sa váľa žĺtko a ja som zvrátene fascinovaná
kovovými kliešťami, ktoré vyťahujú z trupu vnútornosti. Synchronizovane, s perfektným
načasovaním pripomínajúcim dobre nacvičenú tanečnú choreografiu. Snažíte sa
sledovať jednu, ale do toho vás zaujme druhá a kým si to uvedomíte príde
tretia vytvárajúca ten istý pohyb v dokonalom kánone. Podobne sú na tom aj skrutky navŕtávajúce hrudníky. Scenáristi krvavých
hororov by mali radosť, toľko inšpirácie. Potom podliezame ďalší dopravník (či
ten istý? Je ich tu toľko, poskrúcaných ako hadov a rozlezených po celej
prevádzke) a dostávame sa do miestnosti, kde sa kurčatá obaria, čistia a dekapitujú.
Cez ten hluk a náhly závan horúcej pary nič nevidím ani nepočujem. Možno
je to tak lepšie. Na hlavách nám pristanú pierka a tak sa všetci zasa hrnieme
naspäť. Prichádzame na začiatok linky, aj keď pre nás je to vlastne koniec.
Sliepky prichádzajú v plastových debnách a zvedavo vykúkajú von.
Občas sa niektorá zmôže na prejav rebélie, vylezie von a skúmavo sa obzerá
na okolo stojacich. Nikto si ju nevšíma, vedia, že aj na ňu dôjde rad. Potom sa
odvážna sliepka skusmo rozbehne proti pohybu košov pod ňou. Chvíľu komicky behá
na mieste a potom nám zmizne z dohľadu. Pracovníci zvyšné sliepky
vyťahujú z košov a vešajú ich na háky. Po chvíľke odporu to vzdajú,
odovzdane visia dolu hlavou s natiahnutými krkmi a pozerajú na nás. Dopravník
s hákmi ich posúva vedľa, kde sú omráčené a vykrvené. Je to malá
miestnosť s uzučkou chodbičkou a asi piatimi ľuďmi. Cez okolitý hluk
počuť len občasné protestné zapípanie. Najdesivejší zvuk vydáva nenamazené
koliečko počítacieho mechanizmu. Až tu si uvedomujem, aký veľký je rozdiel
medzi finálnym produktom a jeho pôvodcami. Mäso je biele, studené, ničím
nepripomína tieto zvieratá.
Je smutné, že ľudský druh žije z masovej deštrukcie
iných druhov, či už zvieracích alebo rastlinných. Pomaličky si napiľujeme konár,
na ktorom všetci sedíme a naivne dúfame, že nám niekto pod ním nachystal
záchrannú sieť. Pád bude rýchly a hlboký.
Je pravda, že z mäsového priemyslu má živobytie
množstvo ľudí. Áno, je to kolobeh života. A áno, aj ja som pravidelný
konzument mäsa a iných živočíšnych výrobkov (a nehodlám to meniť). To ale
neznamená, že si raz začas nemôžeme pri nedeľnej slepačej polievke spomenúť na
život, ktorý tá polievka zobrala.
Bitúnok sme teda prežili. No rozdiel od niektorých duší sme si svoj život mohli ponechať a ja som dnešok vyhlásila za bezmäsitý. Úprimne, zrejme by mi ani toľko nechutilo.
Vaša (spánkom deprivovaná) Trillian
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára