Ostávať dlho na jednom mieste nie je ono, a preto sme zbalili stan, narvali kufor, vytiahli mapu a išla noha na plyn. Nasmerovali sme si k moru do Talianska so zastávkou v Miláne. Znie to fajn, ale cesta to bola náročná. Od Bodamského jazera, ktoré leží prakticky na hraniciach Švajčiarska, Nemecka a Rakúska je to trošku štreka. Najkrajšia cesta by bola letecky a to by sa vrcholky Álp krásne trblietali v horúcom slnku. No cesta autom viedla cez Švajčiarsko. Na čom by nebolo nič zlé, keby si Švajčiar nepýtal za prejazd diaľnicou ročnú známku... Ale ten pocit byť na chvíľu von z Európskej únie bol na nezaplatenie. Plus výhľad na tamojších colníkov tiež. Toľká to krása!!
Mapy na papieri majú jednu veľkú nevýhodu - ľahko v nich prehliadnete stúpanie. Síce sme si boli vedomé toho, že musíme prejsť cez Alpy, ale celkom nám nedošlo, že budeme musieť vyjsť serpentínkami a tunelmi pomedzi hrdo stojace kopce. Zrazu diaľnica zmizla, rýchlosť sa spomalila a začalo sa stúpanie na San Bernardino. A už niekde od hraníc som si vravela do pekla čo je to to San Bernardino a prečo mi ten názov niečo hovorí? A tak sme stúpali a stúpali a teplota klesala a klesala až klesla z 36 na 22. Čo bolo veľmi príjemné. Škoda len že na druhej strane kopca v doline to zase vystúpilo...
O Švajčiarsku je známe, že je to krajina so štyrmi úradnými jazykmi - nemeckým, talianskym, francúzskym a rétorománskym. Najviac poznať to bolo na dopravnom značení - tomu nemeckému sa dalo rozumieť v pohode. Ale to talianske? Pardon čo to je vlastne za jazyk?! Prečo proste všetci nemôžu hovoriť po slovensky....
Ale tak každopádne sme sa dopracovali do Milána, nastavili sme GPS a zistili sme, že jeden z účastníkov zájazdu má menšie problémy jazdiť s navigáciou. Kombinácia toho, talianskeho štýlu jazdenia (idem kam a ako sa mi zachce) a semafory, na ktorých nepoužívajú oranžovú, našťastie skončila šťastne a mohli sme sa úspešne ubytovať a ísť spoznávať Miláno.
Miláno je nielen mesto módy, ale podľa wikipédie je to vraj aj najbohatšie mesto v Európskej únií. Je tu zavesená Posledná večera od Leonarda da Vinciho, v známej La Scale sa spievajú operné árie a najmonumentálnejšou stavbou je Milánsky Dóm - nádherná gotická katedrála.
Ísť spoznávať Miláno, to sa ľahko povie. Mapka sem, mapka tam, metru tu i tam. Na hodinách 16:04 a na teplomeri 38°C. To svojim spôsobom človeka veľmi nenadchne. Ale ako správne cestovateľky sme sa nenechali odhodlať a prešli sme všetko čo sme mohli. Zastavili sme sa pravú taliansku zmrzku a posedeli sme si v chlórovanej fontáne tak ako polka Milána.
Pri východe sme začali riešiť dilemu. Prečkať lejak alebo prebehnúť pár metrov v hustom lejaku do metra? Okolo stojaci fešní vojaci strážiaci Dóm (asi pred tým, aby sa tam nešpacírovali polonahé turistky) sa na nás pozerali a dokonca sa prikláňali k možnosti, aby sme prečkali a podebatili. A preto sme sa s veľkým smiechom a krikom pustili do behu pomedzi kvapky. Pretože letný dážď nebolí....
A po dvoch dňoch hurá konečne k moru!
Vaša veľká cestovateľka Undomielka :-*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára