Večera po taliansky

Ako sa tak pozerám na najnovšiu nádielku snehu - o áno, ZASE to napadalo, šmýka sa na tom a je tam hnusná kosa! - spomínam na leto. Na tie teplé slnečné lúče, príjemný morský vánok, teplé more a úžasnú pizzu. Bol by v tom čert, aby Taliani nevedeli urobiť poriadnu pizzu. Spomínam na to, ako sme sa jej napráskali akokeby sme minimálne týždeň nejedli. Ach to sladké leto...

A tak som si plná optimizmu a viery v to, že dokážem všetko, čo si zaumienim, povedala, že na večeru bude pizza. Predsa to nemôže byť náročné. Na cesto sa nakydá, čo chladnička dá, šupne sa to do rúry a hajde čau ide sa jesť. To bol teda aspoň môj plán. Do karát mi hralo aj to, že sa recept na pizzu objavil v Albert Magazíne. (Skvelá vychytávka - časák plný receptov a je hlavne ZADARMO!) Hor sa teda v ústrety zábave.

Takto som si ju vysnila v predstavách

Čo treba na takú pizzu? Prekvapivo múku, droždie, štipku soli, paradajkový pretlak a niečo navrch. Základom pizze je kysnuté cesto. Takže treba kvasnice a nechať ich "ožiť". Prvý problém môže nastať pri ich hľadaní v obchode. Ono to nikdy nie je tak, že si poviete prídem tam, uvidím to a idem k pokladni. V našom malom kráme medzi 10 regálmi som hľadala kakao polhodinu. Také to modré v tej veľkej krabici. To je však iná story... S droždím som problém našťastie nemala, raz ma totiž jedna milá babička popýtala o pomoc. Na to, aby som dostala základnú ingredienciu - kvások - bola potrebná istá dávka mágie. Podľa všetkých možných internetových videí a návodov je jeho príprava ľahká. Do trochy mlieka izbovej teploty namrvíme droždie so štipkou cukru. A čakáme kedy to zbublá a "ožie". Môj kvások vyzeral ako nepodarané karamelové mlieko. Možno robím niečo zle, vravím si. A tak som to zopakovala ešte raz. A potom ešte jeden raz. Nie, proste na kvások treba mágiu. A tak som utekala do obchodu. Áno, je veľmi dôležité mať po ruke obchod. Tentokrát som siahla po instantnom droždí. Bola som si istá, že nemôžem nič pokaziť. Veď predsa je to instantné, teda stačí pridať vodu a je to. Čakala som teda riadnu eróziu  a svetoborné divy. Môj zázrak trochu napenil a bublinkoval. Tož to asi bude ono. A tak som sa odhodlala pokračovať. Pomaly som začala zvažovať, že na večeru by mohli byť radšej špagety s kečupom...

225 gramov hladkej múky, štipka soli a 180 ml kvásku. V recepte bolo uvedené, že si v múke spravíme jamku a do nej nalejeme kvások. Neviem prečo, ale tento pohľad ma úplne vrátil do detstva, kedy starká používala presne taký postup. Na doske na pečenie bola kopa múky a v nej jamka. A nech do nej starká pridala žĺtko, mlieko či hocičo iné tekuté, nerozlialo sa to po celej kuchyni. Bolo to ako sledovať nejaký tajný čarovný rituál. Táto spomienka ma vrátila k mojej veškerej sebadôvere. Ja to zvládnem! A tak som to tam naliala a začala som vypracovávať cesto. Ak ste ešte nikdy nerobili kysnuté cesto, tak to bude pre vás veľmi zaujímavý zážitok. Ťahalo sa to ako sopeľ, lepkavé, nechutné, proste divné. V určitom bode som si povedala - ok, to stačí. A nechala som ho odstať, aby vykyslo a bolo pekné veľké a splnilo moje fiktívne očakávania. Zakryla som misku s ním utierkou a šla som sa venovať bohumilej činnosti, takzvanému klikaniu do blba.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa po polhodine vrátila na miesto činu a môj výtvor bol...no, bol. Očakávala som, že to ho bude plná celá miska. A ono sa len trošku nafúklo. Vtedy som pomaly začínala mať druhý zlý pocit. S malinkou dušičkou som vybrala cesto a chcela som ho rozdeliť na dve - najlepšie - rovnaké časti. To nie je až taká brnkačka. Teraz prichádza tá podstatná časť - vyformovať pizzu. Peknú veľkú guľatú. Ha! Moje cesto bolo neforemné, tenké a trhalo sa. Pri tom, ako som ho prekladala na plech, sa ešte viac zdeformovalo a vyzeralo kompletne neidentifikovateľné. Nahádzala som na to trochu pretlaku, šunku a syr a šupla som to do rúry. Nech sa stane, čo sa stať má. 

Našťastie mám pravdepodobne čarovnú rúru. Tá tej neforemnej hmote dodala správnu farbu a prekvapivo aj chuť. Estetický zážitok nulový, ale hlad bol aspoň na chvíľu zahnaný. A poučenie, ktoré z tohto plynie? Keď budete mať niekedy chuť na pizzu, vykašlite sa na jej pečenie, zdvihnite TELEFÓN A OBJEDNAJTE SI ju. Stresy s jej robotou za to fakt nestoja!

Vaša sklamaná kuchárka Undomielka :(