V zemi konských povozov, kde sa kravy pasú pri ceste

Rumunsko je krajinou Európskej únie od roku 2007. Zovšadiaľ ale počúvate všelijaké historky. O kravách na ceste. O túlavých psoch. O cigánoch. O tom, že je tam zlý svet. Ale učí sa najlepšie na vlastnej koži.


Cesta od Balatonu viedla nekonečne rovnou diaľnicou bez náznaku kopca. Chaos sa začal diať až okolo rumunských hraníc. Tam tá spomínaná diaľnica skončila. Kúsok predtým GPS prehlásilo nasledovné:

Vtipkár Tom

Bude o zábavu postarané.

Pre istotu kamoška mapa

Tesne pred hranicami bolo okienko, kde sa kopilo veľa ľudí. Áno, predajňa diaľničných známok. Pani si od nás vzala techničák a do systému poznačila ŠPZ. Mne dala do ruky okrem toho techničáku aj papier, ktorý slúžil ako diaľničná známka a papier, ktorý potvrdzoval jej nákup. Oba sa musia nosiť spolu. Inak nie sú platné. (Prečo to potom netlačia na jeden papier? Šetríme snáď prírodu a lesy?) Na tomto istom princípe fungovala aj známka v Maďarsku. Pýtať sa prečo je očividne zbytočné.

Kostolík v mestečku Arad, do ktorého sme sa dostali nejakým omylom

 Ďalším prekvapením bola kontrola dokladov. Pri ceste naspäť sa vytvorila kolóna tak na trištvrte hodinu a colníci kontrolovali každý jeden občaňák a obsah kufru. Náš pašovaný kontraband v podobe rumunského piva ostal nepovšimnutý. Thank God for that!

Hlavná cesta a kopec stĺpov s káblami

A tak sme sa po chvíľke byrokracie vydali šťastiu v ústrety. Pretože rumunské cesty... treba zažiť. Lebo inak neuveríte. Diaľnice sú vo výstavbe, takže ak sa chcete dostať niekam do preč, musíte sa crcať po okreskách. Cez dediny. Zákrutami. Kde-tu kamión. To dosť značne spomaľuje, nehovoriac o tom, že je furt niečo v protismere. Sem tam musíte predbehnúť povoz, keď ide báči na pole po úrodu. Alebo z poľa domov či do krčmy.

Vyzerá to skoro ako niekde doma

Stačí asi tak polhoďka na rumunskej ceste, aby si človek uvedomil že preboha WTF? Plná čiara? Dvojitá čiara? Neprehľadný úsek? Zákruta? Rumun vyhodí blinker a predbieha. Skutočne. Nerobím si žarty. Keď mu ide niečo v protismere tak mu zabliká, nech ho pustí. Bežné. Letia ako blázni. Cez dedinu nechodí nikto 50, ide sa minimálne 70. Inak na vás začnú blikať a lepiť sa na zadok. Keď je náhodou niekde hliadka, tak si vodiči bliknú a všetko je v poriadku. Mimo obce sa môže jazdiť 100. Človek by si povedal, že teda to je dobré, keď lietajú tak rýchlo, tak na diaľnici to pôjde jedna radosť. Omyl. Na diaľnici som šla najrýchlejšie ja. Sem-tam chcel pustiť nejaký nemecký mercedes či bmw. Rumuni svorne nešli nad 120. Neviem, možno mám z českej diaľnice pochytané iné (zlo)zvyky.

Donekonečna

Ako sme sa dostávali hlbšie do Karpát a dvíhali sa kopce, začalo pribúdať dediniek a kravičiek, kozičiek, ovečiek a niečoho, čo som presvedčená bola ovca krížená s pastierskym psom. Tieto zvieratká sa veselo pásli pri ceste. Raz za čas si to jedna rozmyslela a šla sa pokochať cestou. Pastier sa na to pozeral a hybaj ho kravku zaháňať. Do toho obďaleč povoz s konským záprahom. Na chvíľu som začala uvažovať, v ktorom storočí to vlastne som. Ale stačilo ísť okolo spomínaného povozu, kde si sedel pán s mobilom na uchu.

Kopčeky!

Rumunsko je iná krajina. Je drsná a divoká, tak ako sú drsné a divoké Karpaty. Trochu vás šokuje. Ale ak ste otvorení novým zážitkom, Rumunsko je len ďalšia výzva. Krásny kraj, ktorí treba preskúmať. Trošinku ma dostala tými vysokými kopčiskami, nádhernými serpentínami a vlastne aj tie kravy mali svoje čaro.

Musíme odtiaľto odísť???

Dovidenia za rok Rumunsko!
Vaša Karpatami opantaná Undomielka :-*