Petrohradská bojovníčka (1. časť)

Život v zahraničí... pre niekoho nočná mora, pre niekoho sen, pre niekoho skúsenosť, pre niekoho vykúpenie. Pre mňa už súčasť života. Po Varšave a Luzerne som sa tentoraz rozhodla okúsiť trochu západnejšiu kultúru. Teda presnejšie najzápadnejšiu v Európe: Rusko-Petrohrad.

Krajina, ktorú si len tak hocikto nevyberie. Veď kto by si vybral zimu v Rusku, keď má na výber Maltu, Cyprus, Španielsko alebo Portugalsko?? Popravde my sme na výber nemali. A tak 2.9. 2013 sme si sadli do lietadla smerujúceho na východ od domova. Určite niektorí z vás poznajú ten pocit, keď sa lietadlo začne pohýnať a vy si uvedomíte, že idete naproti niečomu novému, neznámemu a už nie je cesty späť. Presne aj tentokrát som to pocítila. Našťastie som v tom nebola sama, boli tam so mnou ďalší štyria prieskumníci.

Po lete s ruskou spoločnosťou, vínom zdarma a dobrosrdečným stewardom nás na letisku čakal chalan s tabuľkou na ktorej stálo práve moje meno a zobral nás na internát. Po príchode na miesto sme ako prvé zazreli jedno veľké stavenisko a pár činžiakov s obrovskými železnými dverami. Áno, aj to je súčasť Ruska. Hneď vo vnútri, vo vstupnej hale, ma upútali dva kočíky staršieho roku výroby. Internát?? (Ako som sa neskôr dozvedela, dievčatá sa vydávajú veľmi veľmi mladé s čím súvisí aj  tehotenstvo v mladšom veku.) 

A nasledovala izba. Bola opísaná ako jedna z najlepších v budove a vlastne v celom okolí, podľa nás teda nič moc. Ale kúpeľňa a WC?? Katastrofa!!!! S lopárom na sánkovanie vrátane. Báli sme sa aj vojsť dnu, nie to ešte urobiť potrebu... A tak sa na druhý deň čistilo a dezinfikovalo. Internet žiadny, obchod ďaleko. Ešte že školu máme za rohom – doslova. 

Tento internát bol skôr pre zahraničných študentov (černochov a štyroch Slovákov) a rodiny s deťmi. Doteraz som nepochopila, prečo sa teda obrovské vstupné dvere zatvárajú o polnoci a otvárajú o šiestej hodine rannej bez toho, že by počas noci niekto cez ne prešiel. No čo už, party budú musieť byť až do rána :)

Už som tu vyše troch týždňov a musím povedať, že som si docela zvykla a nie je to také zlé. Práve naopak, začína sa mi tu páčiť. To bol môj príchod a prvý kontakt s mestom. Čoskoro sa zase ozvem a priblížim vám trochu viac mesto a univerzitu.

Vaša Floriana :***