Osudu sa nevyhneš. Aj keď robíš, všetko, čo môžeš. Tento príbeh je venovaný skutočne žijúcej osobe, ktorá sa stala jeho inšpiráciou. Neostáva mi popriať vám nič iné ako krásne čítanie :)
Moja každodenná
rutina sa naplnila. Bola noc, veľmi neskorá noc. Konečne som zatvárala. Mala
som toho už dosť. Celý deň som sa ani nezastavila. Každú chvíľu niekto prišiel
a prekvapivo chcel drink. Niekedy pochybujem, že som spravila dobre, keď
som si zvolila toto ako svoje životné poslanie. Na druhú stranu, sú to len 3
mesiace a dobre zarobené prachy. Plus to more! Kto by povedal, že každý
deň vyzerá inak a zakaždým je to úžasné a lepšie? Letné brigády na
druhom konci sveta sú tie najlepšie.
Toto leto som
v Španielsku. Je tu nádherne. Ľudia sú tu prívetiví. O mnoho
prívetivejší ako minulý rok vo Francúzsku. To bola ca-ta-stro-phe! Mám pocit,
že som sa tu rýchlo udomácnila. A tie vône, chute a jedlá! Nikdy
nezabudnem na sangriu pri západe slnka s výhľadom na to čarokrásne more.
To je jeden z tých zážitkov, ktoré budem ako senilná rozprávať
vnúčatám. O tom, ako ich babička neváhala a šla dobrodružstvu
v ústrety. Pretože život, to je vám jedno velikánske dobrodružstvo.
Bol to môj druhý
týždeň. Stála som vo dverách do baru. Na slnku bolo minimálne 50 stupňov. Nikde
nikoho, všetci boli zalezení v tichu tieňa. Len my chudáci čašníci sme tam
stáli a čakali. Čakali ako na zázrak. A ja som si tam tak stála
a pozerala som sa zamyslene. Smerom k moru. Tá jeho nekonečnosť. Tá
hĺbka. Voľnosť. More pohlcuje. Myšlienkami som bola niekde úplne ďalekom,
ďaleko za ľudským vnímaním. Myslela som na všetky svoje nesplnené túžby
a sny, na všetky očakávania a prísľuby budúcnosti. Na ten nádherný
život, ktorý príde.
Stála som teda
v tých dverách do baru a hľadela takpovediac do blba. A zrazu
predo mnou stála postava muža. Jeho zelené oči na mňa zaujato hľadeli. „Do
riti!“ Dúfam, že sa ma na nič nepýtal. Ako dlho tam stojí? „Uhm, hi! Can
I help you?“ Dúfam, že nikde v okolí nie je šéf. To by bol prúser. „ I just wanted to tell you hi. So hi.“
A usmial sa. Oh bože! To bol úsmev! Šibalský, hravý, krásny a tak
strašne sexy! „Hi.“ Chcela som mu ho opätovať. Určite som sa zacerila ako
najväčšia príšera. Prečo vždy keď stretnem niekoho tak krásneho robím tak hlúpe
veci? Bože, bože, bože. „I must go now, so bye. See you ‘round.“ Ani nečakal na
odpoveď a bol preč. Hmm. Tak to by sme mali. Ďalšieho nápadníka som
úspešne odstrašila. Ako dlho to ešte takto pôjde?
Horúčavy neustávali
a tak ďalší deň som opäť trávila s morom. Tentokrát som sa pre zmenu
snažila nájsť odpoveď na otázku, prečo nevzbudzujem v nikom lásku. Asi ma
včerajší krásavec trochu poznačil. Ani neviem či bol vlastne pekný. Pamätám si
tie oči, ten úsmev a tie nádherné hravé kučeravé vlasy. Neposlušné, ale
zároveň tak prahnúce po dotyku. Och, čo by som len dala za to, aby som sa mu
s nimi mohla pohrať! „Don’t stare into the deep. It could consume you.
That’ll be a shame!“ Známy hlas, známy pohľad. O áno, je to kus. „Why
hello, stranger.“ Nabrala som odvahu. Žeby konečne? „You think so?“ Kráčam po
veľmi tenkom ľade. „I can tell. But I don’t know you that well. We should do
something ‘bout that.“ Príjmam tvoju výzvu cudzinec! „We most definitely
should.“ A priložila som k tomu môj koketný úsmev. Teda, úsmev, ktorý
považujem za koketný. Účel svätí prostriedkom. „See you tomorrow.“ Žmurkol
a odkráčal. Žmurkol a odkráčal? Toto je nejaká hra, ktorej pravidlá
vôbec nepoznám.
Nasledujúci deň sa
horúčavy zmiernili, všetko bolo v normále. Žiadne hĺbavé myšlienky, ale
práca. Ani neviem ako rýchlo to zbehlo a zrazu bol koniec obednej šichty.
Čas ísť spáchať večeru, hodiť rýchlu sprchu, prezliecť sa a naklusať na
večernú smršť. Keď sa slnko skloní nižšie k obzoru, vyroja sa húfy potenciálnych
zákazníkov. Raj a slať. Čo si budeme klamať. Šla som sa na bar rozlúčiť. Barman
mi namiesto klasického potaliančeného ‘čau‘ podáva lístok. „Some guy left this
for you. He looked fine.“ Čože? Bola som v šoku. Žeby môj brčkavý
krásavec? „I’ve missed your absent look today.“ Uhladené písmo
a k tomu smutný smajlík. Och bože. Cítim ako stovky motýlov
v mojom bruchu vzlietli a snažia sa prebiť na svetlo sveta. Aký je
len zlatý!
Večer som naklusala
s nevídanou radosťou. Čo keď príde? Dobre, je jasné, že nepríde a len
sa zabáva. Možno na môj účet. A možno so mnou. Mala by som zahcovať
chladnú hlavu a nesprávať sa ako puberťáčka. Také správanie mám už dávno
za sebou. Dúfam. Po prvotnom návale hostí sa večer ukľudnil a ja som si
mohla dopriať chvíľku podaromného postávania. Zákazníci boli obslúžení, každý
mal svoj pohár a úsmev na tvári. Áno, tak to má byť. Som proste dobrá
v tom, čo robím. O tom niet pochýb. „Uhm, I like that grin of
yours.“ Prehlásil môj obľúbený neznámy zvodným tónom. O áno, zvodným
tónom. „I like hearing that.“ The game is on. Potiahla som kartu, zaradila do
postupky a vyhodila duplu. Som pripravená hrať tvoju hru. Usmial sa. Tým
čarokrásnym úsmevom. Och bože, roztápam sa z neho! „Bye for now.“
A zase zmizol. Cítim sa ako pes, ktorému pán hádže loptičku a pritom
sa len tvári, že hádže. Kreslí mi medové fúzy popod nos a ja sa mu na to
lepím ako mucha na med! Mám predsa na viac.
Ďalší deň ho čakám.
Vyčkávam. Pozerám sa po každej kučeravej hlave. A jeho nikde. To mi robí
naschvál? Som celá rozhádzaná a nekoncentrovaná. Rodine s deťmi som
takmer naservírovala tequilu. Prečo si z toho robím takú ťažkú hlavu? Veď
sa predsa vôbec nič nestalo. Nič. Vôbec nič. Nejdem na neho myslieť. Nemôžem na
neho myslieť.
Šéf si všimol, že
som nejaká weird. Sú to tri dni. Neukázal
sa. Neobjavil sa. Nenechal lístok. Je to výplod mojej fantázie. Definitívne.
Nejaké prevtelenie nekonečnosti oceánu do mojej mysle. Aké typické!
Prešiel nespočet
dní. Presne 76. A on sa už neukázal. Stále som ho čakala. Nejaký kúsok
môjho srdca si povedal - to je ten pravý a on sa vráti. Ha! Koho tu chcem
oklamať? Snáď len seba nie. Mám na viac než na takéto...scény. Nikdy sa už
nevráti. To je proste osud.
Bol teplý májový
podvečer. Slnečné lúče pomaly chladli a pripravovali sa na odpočinok, aby
mohli ráno v plnej sile nastúpiť a zaliať celú pláž vytúženým teplom.
Stála som vo dverách baru. Tentokrát v Taliansku. Sezóna sa pomaly
rozbiehala. Bol to ten čas, kedy som mohla pozerať do duše mora. Zrazu som pred
sebou spozorovala siluetu muža. Mal kučeravé vlasy a nádherný úsmev.
Usmiala som na neho. „I just wanted to say hello.“ Povedal a usmial sa na
mňa. „Why hello.“ Opätovala som mu úsmev...
Vaša Undomielka :-*
včerajšie prekvapenie
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára