Vianočná Bohémia

- Ho ho ho, šťastné a veselé. - povedala Tereza a naliala si pri tom bohato pohár vína.

Všade vonku zúril ten najväčší marketingový boj na svete - Vianoce. Od septembra sa Tereza vyhýbala čokoládovým čertom a Mikulášom v obchode. Od októbra začala ignorovať všetky komerčné newslettre o úžasných Silvestrovských pobytoch. V novembri dostala chuť kúpiť si letenky niekam do Ázie. Nielen preto, že vonku začalo byť hnusne, ale aj preto, že v obchodoch sa začali objavovať zľavy. Tu halenka, tam sukňa, a tam šaty, ktoré si nikdy nikam neoblečie. Ale vyzerajú na nej božsky, nemôže ich predsa nechať v tom obchode. A december sa niesol na krídlach hesla celé zle. Všade samé tipy na darčeky, vianočné stromčeky, čas lásky, porozumenia a blá blá blá.

Nebolo by to tým, že by Tereza nemala rada Vianoce. To teda nie. Nosila svetre so sobom, vo vlasoch čelenku s vločkami, byt vyzdobený vianočnými ozdobami, vianočné dobroty napečené. Prisahám vačku vždy cez vianočné obdobie to u nej voňalo škoricovo-vianočne.

Čosi sa však zmenilo.

Vianoce nebolo pre koho oslavovať. Dávať si darčeky len preto, že je v kalendári 24.12.? To nie, Tereza dávala rada darčeky hocikedy. Veď predsa nie je nič lepšie ako prekvapený zbožný výraz na tvári. To robila rada. Vždy sa cítila tak dôležito.

Ale tento rok to bola vážne kríza.  Niečo pre rodičov? Veď im nosila vždy nejakú drobnosť, keď sa jej uráčilo prísť domov. A tou drobnosťou mohli byť kľudne handry pre mamu alebo rozbrusovačka pre otca. Či nebodaj telka pre oboch. Tereza sa s tým veľmi nehrala. Darovať radosť za každú cenu.

Čo dostala na oplátku? Otázku, kedy konečne donesie na Vianoce niekoho domov. Kedy jej budú môcť začať darovávať detské oblečenie. Kedy bude svadba. Je predsa jedináčik a toto rodičom robiť nemôže.

Možno aj preto sa tento rok rozhodla, že sa na to vyprdne. Musí byť v práci a neoplatí sa jej jazdiť 500 kilometrov, aby počúvala o tom, že oni v jej veku...

Nie, už toho bolo dosť.

Radšej sa zavrie v svojom dvojizbovom byte, bude sa maznať s kocúrom Schrödingerom a prehodí pár viet so známymi. Na Štedrý deň si pozrie všetky svoje obľúbené vianočné filmy a čauky párky. Dá si nejaký koláč a objedná si pizzu. Vypne si telefón, na facebooku sa dá offline.

Taká bola aspoň predstava.

Zatiaľ celkom vychádzala. Bolo 23. Pomaly sa začínalo stmievať. Prítmie v obývačke narúšali len svetielka vianočného stromčeka. Schrödinger naň pozeral ako na korisť. Na spodnej vetvičke na neho striehol zvonček. Stačilo do neho trochu drgnúť chvostom a už si ozvalo cililing.

Tereza plánovala spočinúť pred telkou s nejakou romanťárnou. Deň pred Vianocami tam predsa musí niečo byť. Začala prehliadať jednotlivé stanice. Kriminálka striedala súdnu sieň, niekde už začínal maratón správ.

 Tak toto teda nie! – zvolala. Schrödinger zbystril, toto boli slová, ktoré znamenali, že má prúser. Ale veď predsa ešte nevyskočil na stromček!

- Prečo nič nedávate?! Ja chcem iba obyčajnú rozprávku! Požadujem naspäť svoje koncesionárske poplatky!

Vstala a začala niečo hľadať. Celá situácia nabrala na vážnosti v kuchyni. Náhodný okoloidúci by videl podivnú scénu. Tereza mala v ruke vývrtku a prázdny vínový pohár. Tupo zízala do poličky nesúcej meno vinotéka. Bola totiž prázdna.

Nie, nikde nebol žiadny zlodej. Aj Schrödinger je v tom nevinne. Jediná vinná osoba sa pozerala na svoju spúšť.

Nezostávalo nič iné, len hodiť na seba bundu a vybehnúť k číňanovi. Schmatla peňaženku, zabuchla dvere. Ani nestihla kocúrovi pohroziť, že ak sa stane niečo stromčeku, bude nocovať na balkóne.

Vo večierke zamyslene stála pred regálom s vínom. - Jedno sa im tu uznať musí, majú lepší výber ako dole v Bille. - pomyslela si a siahla pri tom na Moravský muškát a druhou rukou skúmala Tramín. Obe fľašky položila na miesto. Siahla po austrálskom Shiraze. Chvíľu študovala etiketu. So zamysleným pohľadom hodným moderátora vedomostného kvízu vrátila Shiraz na jeho miesto a vydala sa skúmať chilské Carmenere. - Neviem, na čo sa tu hrám. Aj tak si ich vezmem obe. A možno aj ten tramín. Veď sa predsa zastaví Sylvia... - prebleslo jej hlavou.

- Já bych určitě doporučil ten Shiraz.

Tereza sa zľakla a trochu nadskočila. Vedľa nej stál chlap. Priplížil sa nepozorovane? Prisahám bohu ešte pred minútou som tu stála sama!

Rýchlo si ho prehliadla. Bol pomerne dosť vysoký, sympatický, mohol mať tak najviac 30. Mal prenikavý pohľad, ale nie taký, pri ktorom musíte uhýbať jeho očiam, skôr naopak. Jemné vrásky okolo očí mu len pridávali na šarme.

- Ježiš, ty krava povedz niečo! Ešte si bude myslieť, že si úplne totálne blbá krava! - hučalo Tereze v hlave.

- No ja ich vezmem obe. Pre prípad. - povedala nakoniec.

- Chápu. To se mi někdy taky stává. - prehovoril. Jeho hlas bol hlboký a krásny, korešpondoval s jeho pohľadom. Tereza v sebe odrazu pocítila teplo. - Niekto ma prosím prefackajte! Nemám 15! - kričal vnútorný hlas Terezy.

Milo sa na neho usmiala, načiahla sa po Shiraz, ešte aj po Tramín a šla zaplatiť.

- Som blbá, sprostá a zostarnem sama s kocúrom.

- To je smutný, 245 korun. - povedala šikomooká pani za pokladňou.

- Nech sa páči. - povedala Tereza a podala jej peniaze. Ani ju nezarazilo, že to povedala nahlas. Veď 

čo sa môže ešte dnes posrať?

- Díky. Hezké Vánoce.

- Nashledanou. - odzdravila Tereza.

- Brzy naviděnou! - ozvalo sa za ňou. Otočila sa a zas tam bol on. Stál za ňou celý čas? Počul ju?

- To dúfam! - mrkla na neho. - Už sa aj tak rozhodol, že začínajúca alkoholička nie je jeho typ. – prebleslo Tereze.

Pomalými krokmi sa viac-menej šuchtala domov. Pár metrov pred vchodom ju predbehla tmavá postava a začala šmátrať vo vreckách po kľúčoch.

- To je v pohode, ja ich mám hneď po ruke. - povedala Tereza.

- Tak to byla rychlost! Nečekal jsem, že tě uvidím ještě dnes.

- To je neznámy! On býva v mojom vchode?!

- Prečo cítim sklamanie v tvojom hlase?

Milo sa usmial. Takým tým štýlom, že chceš mi dať kanára? Ja som ale na kurte doma.

- Ne, to se jen snažím zakrýt nadšení.

- Od kedy tu bývaš?

- V týdnu jsem se nastěhoval. Bydlím na třetím.

- No, ale tak to zdravím sousede. Tak sme na treťom. Tu sú moje dvere a tamtie predpokladám sú tvoje. Tak ahoj. - povedala a rýchlo odomkla. Ako zabuchla dvere, tak sa o ne oprela a zviezla sa na zem. Skoro ako vo filmoch.

- Áno, ďakujem bohovia všetkých náboženstiev sa spojili... Čo som komu urobila?

Do toho prišiel Schrödinger. Chcel počuť, že je dobrý kocúrik a že nebude spať na balkóne. Veď ho stálo veľa úsilia, aby nechal stromček na pokoji. Chcel len trochu poškrabkať na brušku, tam to má najradšej. A možno trochu tej konzervy s kurczakiem. Tú má fakt rád.

Tereza tam však sedela a prehrávala si všetko. Jej sused je krásny chlap, prototyp otca jej detí. A od dnešného dňa sa jej určite začne vyhýbať. Nevadí.

Štedrý deň prišiel nevtieravo ako daňová kontrola. Z rádia sa okrem hlásení o dopravných nehodách a vianočných pesničiek do sveta šírili priania Veselých Vianoc a Šťastných prežití sviatkov. Televízia konečne zaradila medzi reklamy aj pár rozprávok. Bolo na čase zistiť, či niekto rozváža pizzu.

Súmrak sadal na mesto, stromček a televízia boli jedinými zdrojmi svetla, ktoré osvetľovali rozjedenú pizzu.

- Ho ho ho, šťastné a veselé. - povedala Tereza a naliala si pri tom bohato pohár vína.

A v tomto momente skončila všetka nedbalá romantika tohto nonšalantného večera. Nastala totiž úplná tma sprevádzaná tlmeným zvukom pádu. Ako keby niekto hodil na zem vrece zemiakov.

- Tak Šťastné a Veselé Schrödinger. Ideme spať.

V tom sa ozvalo klopanie na dvere.

V amerických filmoch vám vtlčú do hlavy, že na Vianoce sa dejú zázraky. Skeptici zas tvrdia pravý opak. Tereza by povedala, že klin sa klinom vybíja. Ale momentálne nemá čas tárať do vetra. Je totiž zaneprázdnená. S novým susedom. 

Schrödinger

Vaša na vianočnú romancu ešte stále niekde v malinkom kútiku duše veriaca Undomielka :-*